Všade dobre, na vandri najlepšie (P)

Jemným ťukaním po klávesnici sa radím s vlastným mobilom, kedy ma musí šetrne zobudiť, aby som stihla vhodiť niečo do žalúdka, niečo do batoha a prekľučkovať pomedzi spiace, snehom zasypané záhrady a chatky na stanicu k rannému vlaku. Zajtra je deň D. Dohodnutý zimný vandrík.

Prvá ranná myšlienka na výmenu teplej postele za mrazivý januárový vzduch mi nebola veľmi po vôli. Ale prebudená duša trampa v mojom vnútri otravné myšlienky hravo spacifikovala. Všetko je zatiaľ podľa plánu aj napriek tomu, že ma mobil musel tri krát ťahať z postele. Jediné, čo tu akosi neladilo, bola obloha. Večer obsypaná hviezdami a ráno zachmúrená ako stará tetka. Ani s pribúdajúcim svetlom nechcela blednúť. Práve naopak. Provokatívne tmavla. Teplomer avizoval oteplenie, čo nie je najlepšia kombinácia. Správneho trampa však nič neodradí. Obzvlášť ak nejde sám. „Ve dvou se to lépe táhne“, a tak po niekoľkých kilometroch vlakom, už vstupujeme do lesného ticha dvaja. Všade naokolo sneh a beloba. Aj vzduch je presýtený bielou hmlou. Prvý stupák je dobrý na zahriatie. Zatiaľ netuším kam presne ideme. Mám rada tajomstvá. Môj parťák to vie a ja viem, že na neho sa môžem spoľahnúť. Nech ideme kamkoľvek, vždy to bude dobrodružné aj podľa môjho „gusta“. Tak ako vždy dávam voľnosť všetkým svojim zmyslom. Nech sa tešia zo slobody, voľnosti a pohody na vandri. Obdivujem všetko naokolo. Bizarné stromy, zasnežené pne, hnedé listy – svedectvo emigrácie jesene, ktoré výrazne kontrastujú s bielym šatom zimy. Foťák cvaká „ostošesť“, aj keď na záberoch je všetko hlavne čierno-biele. Je mi tak veselo na duši, že počujem i to, ako si les vycinkáva do rytmu na nejaký „božský“ hudobný nástroj. Nie, nie. To nie je hudobný nástroj. To cinká zľadovatený dážď. Zatiaľ je to v pohode. Aspoň nie je v spiacom lese tak ticho.

Rodiace sa poludnie vyháňa ortuť teplomerov ešte vyššie a zľadovatený dážď sa mení na mrholenie. To naberá na intenzite. Sneh na zemi sa zvára do kaše, ktorú premiešavame vlastnými nohami. To sa nepáči ani mojim novým turistickým topánkam. Hrešia ma za to, že som im zabudla dať raňajky v podobe impregnačného postreku. Rytiersky sa snažia ubrániť svoj hrad pred vlhkosťou a hájiť česť výrobcu športovej obuvi. Zazerajú na mňa namosúrene, ale bojujú „ostošesť“. Teplom rozihraný sneh sa veselo šplhá po storočnej látke mojich „zánovných“ šušťiakov. Mokrá mapa na nich rozširuje svoje územie. Zdolala členky, postupuje k lýtkam a trúfa si aj na stehná. Ani Napoleon nebol na prvý krát taký úspešný vo svojich výbojoch. Mňa sa to však ešte netýka. Kráčam hrdo popri svojom spoluvandrovníkovi s hlavou v oblakoch. Nič nesmie uniknúť nášmu pohľadu. Krásy prírody majú prednosť, takže akékoľvek problémy sú na nás krátke. Naše jazyky sa nezastavia a uši vnímajú hlavne hlas toho druhého. Zdoláme vrchol kopca, ktorý sme si vybrali a sledujeme, ako je dole pod nami krásne. Všetko ticho spí pod bielou perinou. Duša je blažená, ale telo ktosi otravuje. Ten ktosi, zatiaľ neznámy, posiela signály do centrály v mozgu, že niečo nie je v poriadku. Hlava z oblakov padá do reality života, takže zisťujem čo sa vlastne deje. Exisportky to vzdali. Zložili zbrane. Čepele svojich mečov pravdepodobne zabodli priamo do mojich prstov na nohách.

„Au, to bolí! Čo sa deje?“

„No konečne si sa zobudila, vandráčka mizerná. Ty si neráčiš všímať, že my sme tu všetci v pohotovosti? Naše lode sa potápajú. Voda prerazila ponožkovú komoru, prešla do pančuškovej a všetky prsty sú už zbrázdené čiaročkami. Také sú rozmočené od ľadovej vody. Ty si pokojne kráčaš, debatuješ, smeješ sa a rozjímaš sa tou krásou a na nás kašleš. To si nás mala radšej nechať doma na gauči! Máme už toho akurát dosť! Spísali sme petíciu proti takémuto nešetrnému zaobchádzaniu“

„Ste normálne? Nejančite! Je tam toho... Správate sa ako baletky. To neviete niečo vydržať? Ako by som vás mohla nechať doma? Svoje vlastné nohy, čo vám šibe?“

„Koniec! Ber láskavo na vedomie, že vyhlasujeme štrajk. Odmietame ťa ďalej nosiť, kým nám nesplníš základné podmienky. Chceme sucho a teplo. Inak naše odbory s tebou zatočia!“

„Ale veď to teraz nejde, nebláznite! Sme uprostred lesa“.

Zagúľam očami a otázkou preseknem pointu krásnej debaty s kamarátom o histórii jednej trampskej osady.

„Koľko kilometrov máme pred sebou?“

„Asi päť kilákov, prečo sa pýtaš?“ prispôsobí tému rozhovoru môj kamarát.

„Mám problém, moje nohy sú mokré, skrehnuté a odmietajú poslušnosť.“

„Máš niečo na prezlečenie?“

„Nie!“ Priznávam svoju lajdáckosť a skláňam hlavu. Tvrdohlavo odmietam náhradné ponožky kamaráta, veď predsa niečo vydržím. Ale istota, že keď bude najhoršie siahnem po tomto riešení, mi dodá pocit tepla hlavne na duši. Teraz sa snažím zaťať zuby, odolávať varovným signálom svojho mozgu a držať krok, aby som si svoju lajdáckosť dokonale užila a zapamätala si, že chodiť iba tak „naľahko“ sa nevypláca. Prestávam však vnímať zaujímavé slová kamaráta, čo ma veľmi mrzí. Chcela by som s ním komunikovať, hovorí zaujímavo, pútavo, ale nedá sa. Jediné čo vnímam je zúfale nariekanie mojich desiatich skrehnutých prstov, reptanie žíl a sťažnosti všetkých možných kostí. Od priehlavkových po predpriehlavkové. Päť kilákov? Panebože, to nezvládnem. V mojom vnímaní prírody všetko získava čierne kontúry. Kamarát niečo hovorí, ale ja ho už nepočúvam. Prepáč mi, braček. Môj výraz tváre musí byť prinajmenšom „priblblý“. Snažím sa utajiť bolesť a nevládnosť. Počítam kroky. Jeden, dva tri, prešmyknutie dozadu. Jeden, dva tri, pád na koleno. Jeden, dva, tri, necítim si prsty na nohách. Pomóc, pomóc, pomóc – piští kontrolka v mozgu. Ó, Bože, musím to zvládnuť. Bolí to, pichá to. Nevládzem. Sekundy sú dlhé. Cítim, že mi pomáhajú všetci svätí a ja im sľubujem všetko možné i nemožné. Len vydržať a nepadnúť. Už nevnímam nič z okolia. Je mi jedno, že ten hrubý dub napravo by sa hodil do kolekcie fotiek vo foťáku. Nesie ma iba sila vôle a hlas kamaráta znie „ako zo studne“. Už mám halucinácie. Tma. Vidím hviezdy. Sú čoraz jasnejšie a smejú sa, približujú, zväčšujú a tancujú. Zrazu teplo. Precitám a zisťujem čo sa deje. Zmenilo sa prostredie. Vidím barový pult, stoličky a svetlo. Najprv sa prebúdza zlé svedomie a snaží sa zachrániť, čo sa dá. Diktuje mi, čo mám robiť. Všetko naberá rýchly spád. Barmanka mi dáva kľúč od WC. V intimite sťahujem mokré šušťáky s takmer storočnicou v rodnom liste. Pančušky a ponožky by sa teraz cítili najlepšie v žmýkačke. Jedine čierne termo prádlo zostalo napodiv suché a tak si ho nechávam. Dnes sú legíny v móde, takže som napokon IN. Všetky zmysly zaujali svoje miesta až vtedy, keď zvršky oblečenia skončili v náruči radiátorov a piecka opekala skrehnuté prsty na nohách, pohodlne vyložené na stoličke. Teplo preniklo cez nešťastné prsty, do lýtok, potom necudne cez stehná až do mozgu. Celý tento štrajkový výbor zaspal blahom. Žily sa upokojili a aj kosti sa tešia prívalu tepla. V archíve piecky končí aj petícia s podpismi. Konečne vnímam slová môjho kamaráta. Hovorí o všetkom, čo ma zaujíma. Milujem tie debaty. Z hostí sme tu iba my dvaja.. Za oknom sa udomácnil skorý zimný večer. Vo vnútri je príjemne a útulne. Domov sa neponáhľame. Večer je ešte mladý. Všetko, čo bolo mokré, dokonale uschlo. Znova sa ma zmocnil príjemný pocit šťastia, o ktorý sa musím podeliť s kamarátom, a tak sa ujímam aj slova.

„ Bol to nádherný vander. Som taká šťastná. Unavená, ale šťastná.“ Posledné slová sa utápajú v dúšku horúceho čaju. Zvládla som to a myšlienky sa šplhajú za vidinou vandru najbližšieho.

„Kam pôjdem na budúce?“ Nohy sa mykli od ľaku. Sú však ešte v delíriu. Našťastie.

Kamarát nahodil úsmev číslo tri. Premeral si ma pohľadom, či náhodou tiež nerozprávam z narkózy. Usmiatym pohľadom som ho ubezpečila, že som pri zmysloch a naozaj sa roztápam od šťastia.

„Mala by si prehodnotiť svoje zimné oblečenie a impregnačný sprej nie je na parádu.“

Jeho slová preposielam žilným systémom až do nôh ako prísľub, že všetky požiadavky beriem na vedomie a som ochotná spísať dohodu na zlepšenie pracovných podmienok svojim podriadeným orgánom.

Jana Matzová – Amazonka

kategorie Próza nad 23 let